Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého duchom nemoty. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás budem trpieť? Priveďte ho ku mne!“ I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Isus sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. A veľa ráz ho hodil do ohňa aj do vody, aby ho zahubil. Ale ak môžeš niečo urobiť, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Isus mu povedal: „Ak môžeš uveriť, pre toho, kto verí, je všetko možné.“ A chlapcov otec hneď vykríkol a so slzami povedal: „Verím, Pane. Pomôž mojej nevere!“ Keď Isus videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu slovami: „Duch nemoty a hluchoty, ja ti prikazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doňho nevchádzaj!“ Duch vykríkol, silne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že zomrel. Ale Isus ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď (Isus) vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho pýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou a pôstom.“ Odišli odtiaľ a prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí, zabijú ho, a keď ho zabijú, po troch dňoch vstane z mŕtvych.“