Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odrobinkami, čo padali z boháčovho stola; ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. Žobrák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka uvidel Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí koniec prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo trpím v tomto plameni!“ No Abrahám povedal: „Synu, rozpomeň sa, že ty si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám. Znovu povedal: „Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich varuje, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a prorokov, nech ich počúvajú.“ Ale on povedal: „Nie, otec Abrahám. Ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať.“ Odpovedal mu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.“